Keď som bol malý bál som sa veľmi strašidiel. Bál som sa závesu, ktorý bol v spálni a ceril na mňa zuby. Bola to rodičmi nevhodne zvolená látka do detskej izby. Keď som ľahol do postele, bál som sa otičiť smerom k oknu a pozrieť sa naň. Ale to pokušenie bolo vždy silnejšie ako strach a vždy som sa pozrel. Vždy som to tam videl. Niečo, čoho som sa desil.  Potom neskôr prišli knihy o Draculovi a Frankenštainovi. Knihy s fotografiami z filmu. Miloval som ich a ke’d som mal otočiť list k obrázku tak som vždy prekryl obrázok listom papiera. Po prečítaní stránky som musel papier vždy odkryť lebo som nevydržal. A videl som to a nemohol som opať zaspať. Snívali sa mi sny, ktoré som nedokázal nikomu vysvetliť. Ani lekárovi za ktorým ma zobrali moji rodičia. Z dnešného pohľadu viem že to boli veľmi surealistické sny plné obrazcov, čiar, kruhov, spojení medzi niečím a niekým, ale neviem doteraz pochopiť ich význam. Ked som dospel tieto sny prestali. neprestali však v sny v ktorých som lietal. Naučil som sa sny vnímať inak. Keď ma niečo v sne vystrašilo uvedomoval som si v sne, že je to iba sen a už som sa nebál. Tak ako som sa nebál svojich rozhodnutí. Nikdy som moc neváhal nad tým čo som mal alebo nemal spraviť. Vedel som vždy kam smerujem a čo chcem. I vtedy, keď celý dav okolo mňa tvrdil niečo iné ako ja. Nikdy som nebol súčasťou toho davu  viem, že ani nikdy nebudem. Sú veci, ktoré sú nad slnko jasnejšie aj keď ludia okolo to nechápu a nikdy nepochopia. Sú veci a udalosti ktoré človek vie dávno dopredu. Nemám už strach. Keď som pred pár rokmi stál pred tmavým tunelom do ktorého nejazdí vlak a mal som doň vôjsť, tak som zaváhal len chvílu. Vošiel som a išiel som tmou. Vedel som, že na konci toho tunela nie je nič. Žiadny východ. Žiadne svetlo. Tunel končil vo vode. V tom tuneli neboli žiadne strašidlá, tak ako neboli na cintoríne keď som sa po ňom prechádzal o polnoci, tak ako neboli v tmavom lese, v starej opustenej budove. Tie strašidlá sú v nás. Bojíme sa niečoho čo neexistuje. Niečoho čo máme v sebe a premietame si to do abstraktných vecí alebo do desivých tvári a postáv. Keď som bol v tuneli tak som mal len chvílu mrazivý pocit, a to vtedy keď sa pohol vzduch, pohol tak ako keď ste v reálnom tuneli a vojde do neho vlak. Lokomotíva tlačí vzduch, nemusíte ju počuť, ale citite tú silu a vtedy uskočíte a vôjdete do výklenku aby vás tá obrovská sila nezabila. Aj v tom prázdnom tuneli som odskočil do výklenku a musel som to predýchať. Ale vlak nešiel, pretože tam neboli kolajnice. To sú udalasti nad ktorými človek zapremýšla prečo sa dejú. Nepremýšlam nad hlúposťou ľudí, nad tým ako mi chcú druhí radiť čo a ako by som mal najlepšie urobiť, čo nosiť, aký byť, ako sa správať, pretože toto je bezvýznamné. len oni to nikdy nepochopia. Ale to mi je jedno. mal som sen v ktorom som snival a uvedomoval som si ze snivam, pochopil som to keď ma niečo v tom sne zabilo a prebudil som sa a uvedomil som si ze to bol iba sen. Sen v sne. A celé sa to opakovalo opäť. Ale už som vedel čo mám robiť. V tom sne bola voda. Voda ako symbol. Voda ako element. Voda ako znamenie. Voda, ktorá ide so mnou celý život nejakým spôsobom. Voda, ktorej som sa ako dieťa veľmi bál. Viem, že ja som voda a pochopil som, že ten sen ma varoval pred samým sebou. My sami si vytvárame v sebe strašidlá, ktorých sa potom bojíme. Každý, ktorý si ide za svojím cieľom raz vôjde do tmavého tunela na ktorého konci je svetlo.  Je ďalej alebo bližšie.  Záleží od dĺžky tunela. Horšie je keď na jeho konci nie je nič. Len tma. Možno tam na konci toho tunela bez svetla človek pochopí samého seba.