Takto som sa zrazu ocitol pri jednom krásnom jazere. Hladina bola pokojná, len z času na čas vyskočila ryba na hladinu, aby si ulovila večeru. Ticho preťal jemný šplech o hladinu. A potom nastalo opat ticho. Klukol som si na okraj rybníka do trávy. Vedľa nevelkeho stromu. Keby pieklo slnko, poskytol by mi tieň pred jeho páľavou. Ale uz nesvietilo ostro. Zapadalo. Hladina bola pokojná. Stromy navôkol sa divali v zrkadle na svoju krásu. Vsetko bolo nádherne pokojné. Zrazu som cítil, ze za mnou ktosi stoji. Vedel som, cítil som kto to je. Neotočil som sa. “Čo tu….” začal som mlkvo otvárať ústa a slová išli z poza mňa: “čo tu robíš ?. To je moje miesto!”  “Neviem” Povedal som. “Sedim a pozorujem hladinu rybníka. “Ako si sa sem dostal?”  Opäť som otváral ústa ale hlas išiel z poza mňa. Nebola este tma i ked uz svietil velky oranžový mesiac. Cítil som ho tam. Vnímal celým svojim vesmírom. Presne som vedel ako vyzera a co má na sebe oblečené. Neotočil som sa, ale som sa iba opýtal. Tentokrát nahlas. “Čo ty robíš tu?”  “Ja?” Ozvalo sa z poza mna takým zvláštnym tónom. Ako keby bolo nad slnko jasnejsie čo tam robi. A ako to, že ja to neviem. Nevedel som. Tušil som. “Hrám sa tu na skrývačku”. Odpovedal. “Skrývaš sa pred niekým?” Opýtal som sa “Nie. Pred nikym sa neskrývam. Skryl som tu poklad”.

“Poklad?”  Opýtal som sa.

“Ano. Dávno. Uz neviem kam. Niekde tu. Hľadám ho. Ale to nie je dôležité. Nemusím ho teraz nájsť. Nájdem ho vtedy keď budem chciet…” Zamyslel sa na chvilu a pokračoval “keď to bude dôležité”. Cítil som ako sa usmial. “Pod tým veľkým stromom za tebou. ” povedal som a otočil som sa k nemu. Stál tam vo vytahanom tričku asi 9 ročný chalan. Husté tmavé vlasy a tmavé oči. Nepreniknutelné. Dival sa uprene na mna ale ďalej ma nepustil. Usmial sa. Ale skryto. Ako keby sa bál prejaviť akúkoľvek emociu. “Ano”. Povedal. “Uz som zabudol ze je to ten strom. Bolo to velmi dávno “

Slnko uz zašlo za horizont a veľký mesiac sa zrkadlil na hladine rybníka. Bolo ticho. Ani ryby uz nespliechali na hladine. Vedel som co bude nasledovať. Chlapec ma chytil za ruku a povedal “poď”. Nepýtal som sa kam ma vedie lebo som to uz dávno vedel. Držal ma za ruku a viedol ma chodníkom popri rybníku. Hladina bola pokojná. Ocelovo modra a v jej strede svietil obrovský oranžový kotúč. Po chvíli sme došli na miesto. Sadli sme si na starú lavičku vedľa seba. Chcel som povedat niečo ale nedalo sa. Nevydal som ani hlások. Myšlienky mi však zbesilo virili v hlave. Dival som sa na zrkadlo nočnej oblohy a precitoval som prítomnosť toho mladého chalana. Zrazu vybral cigaretu a podal mi ju. “Nefajcim. Uz štyri roky” povedal som s ospravedlnujucǐm tónom a mal som hroznu chuť si ju od neho zobrat. I keď pri myšlienke ze by som si ju zapálil sa mi dvíhal žalúdok.

“Čo tu naozaj robíš ?” Opýtal som sa ho.

Chvilu mlčal. Zadival sa do diaľky. Uprene. Ako keby tam niečo videl. Zapálil si cigaretu. Vyfukol do výšky pomaly dym a povedal. “Hľadám tu poklad predsa”

“A ked ho nájdes? Čo potom?”

“Neviem”. Pozrel sa na malú chvilu na mňa a mal som chvilu pocit ze jeho oči boli svetlejšie. Ako keby ma na chvíľu pustil do vnútra. Aby som mu možno pomohol zodpovedať otázku čo potom. Ked som nereagoval tak viditeľne posmutnel. A odvrátil odo mňa zrak. Chvilu bolo ticho. Len kdesi v strede rybníka sa vyhodila nad hladinu väčšia ryba. Dosť to splechlo.

“Celý svoj život hľadáš poklad” začal som po tichu a zobral som mu cigaretu z ruky a pozitkarsky som vdychol do seba dym. Nic sa nestalo. Nezačalo mi byt zle. Bolo to velmi opojné. Potiahol som si znovu. “Ten poklad máš v sebe” dokončil som a vrátil som mu cigaretu, ktorej horiaca špička osvetlila do oranzova jeho tvar. Usmial sa na mna. Vedel to. Vedel velmi veľa veci i napriek tomu ze mal iba 9 rokov.

“Vzdy som hľadal inde. V iných ľuďoch a nenachádzal. Vzdy som však vedel ze je niekde vo mne ale bál som sa to priznať. Pred sebou a hlavne pred druhými. Neveril som si. Ale vzdy som cítil ze je tam” usmial sa a ja s nim. Mal som obrovsku chut v tej tme nahmatať jeho ruku. Jeho dlaň a stisnut ju. Ale nespravil som to. Sam neviem preco. Možno zo strachu. Možno preto aby som ho nevylakal. Zahladel som sa k stromu, ktorý sa kochal v rybníku svojim odrazom. Noc bola pokojná. Toto vsetko som uz raz zažil. Neviem kde. Neviem kedy. Možno v sne. Vedel som aj vtedy a aj teraz, že ja mam kľúč. Že keď mu pomôžem odomknuť tie správne dvere, že pre mňa úloha skončí a pojdem ďalej.  Bál som sa toho, pretože som vedel ze ho viac uz neuvidím. Ale zároveň som bol kdesi v hĺbke šťastný a vyrovnaný. Ale nateraz to nemalo prist. Este je cas 🙂