Categories
Nezaradené

Thank you for all

Miluj blížneho svojho ako seba samého. Ak nemiluješ seba, nedokážeš milovať ani druhú osobu. Človek, ktorý miluje seba samého si zároveň sám seba váži. V láske i v živote nerob to, čo spôsobuje druhým bolesť. Nevracaj človeku, ktorý ti neublížil hriechy z minulosti. Nevracaj nič. Jednoducho iba odpusti. V odpustení je obrovská sila. A šanca zmeniť sa je v tom, že si človek samého seba uvedomí. ODPUSTENIE – UVEDOMENIE SI – LÁSKA. Tri základne veci aby sme mohli byt šťastný a mohli robiť šťastnými iných ľudí ❤️❤️

Categories
Nezaradené

Hranice

Každý deň sa niečo stane co nam mení náš zivot, náš svet. Každú hodinu. Každú minútu a každú sekundu meníme našu realitu a realitu druhým ľudom. Každým našim rozhodnutím vytvárame iné svety. V jedných je láska a pokoj a v iných je žiaľ a vojny. Záleží iba od nás aký svet práve v tuto sekundu vytvoríme. Pretože to môže byt posledný ktorý necháme v tomto vesmíre. Možno o dve sekundy tu nebudeme. Stačí okamih a všetko skončí preto by sme tu mali zanechať stopu ktora rozžiari slnko na oblohe a prinesie úsmev ľudom a dobrý pocit na srdci. Aby ľudia pochopili ze hranice sú len konvencie čakajúce na prekročenie. Ze aj hluk môže znieť ako hudba. Záleží všetko od nás. To co dáme tomuto vesmíru. To co dáme človeku ktorého milujeme. A hlavne či to dáme nezištne. Všetko ma svoj zmysel. Sme tu pre niečo. Možno sme tu preto aby sme sa niečo naučili alebo aby sme niekomu pomohli. Aby sme rúcali múry ktorými sa obklopujeme a aby sme prekračovali hranice. Aby sme len nebludili. Ale vedeli kam kráčame. Vykročili dopredu.

Categories
Nezaradené

Pochopenie

Dlho som premýšľal nad týmto slovom a nad jeho významom. Prečo tak túžobne ľudia potrebujú niečo pochopiť, prečo iní zase potrebujú nájsťpochopenie.

Asi je to preto, že sme mysliace bytosti, mysliace a cítiace. Viac alebo menej empatické. Ak sa nám niečo prihodí v živote, tak sa to snažíme pochopiť prečo sa tak stalo. Niekto viac a niekto menej, a niekto nehladá pochopenie a jednoducho pláva s prúdom, ktorý sa volá život. Taký človek to má zvyčajne jednoduchšie, pretože nehladá odpovede na svoje otázky a vezie sa na vlnách Vesmíru, a ten Vesmír tak či tak ho vždy odplaví tam, kam má od začiatku nasmerované. Hľadať pochopenie niečoho, čo sa nám deje alebo stale, je ako pýtať sa prečo existuje Vesmír. Prečo žijem na planéte Zem a prečo fúka vietor. Jednoducho je to preto, lebo to tak má byť. Prečo ľudia robia to čo robia? Prečo niekto vo svojom živote robí druhých šťastnými a iný zase spôsobuje druhým bolesť a smútok. Prečo je to tak? Je potrebné nájsť na to odpoveď? Aj keby sme sa pýtali takýchto ľudí, prečo konajú tak ako konajú, mali by na to odpoveď. Vždy na to majú odpoveď. Ja som za tie roky zaregistroval, že ak som sa niekoho na niečo podobné opýtal, tak som odsudzoval, nemal som právo súdiť a myslel som vtedy iba na seba. Áno, týkalo sa to mňa, takže myslel som na seba. V podstate, ak niekto pri mne urobil niečo nesprávne, tak to bol iba môj uhol pohľadu a moja chyba. Uznávam z toho jedno. Bol to iba môj uhol pohľadu. Jednoduchšie je urobiť jednu vec, nehladať pochopenie a odpovede PREČO, ale jednoducho sa rozhodnúť s takým človekom nezdielať svoj život. Je to vždy o voľbe. Správne sa rozhodnúť. Aj keď je to niekedy moc ťažké. Niekedy je to ako s hračkou. Musíte sa jej ako dieťa z nejakého dôvodu vzdať, ale je vám to moc ľúto a nechcete, i keď viete, že za touto hračkou budú nasledovať ďalšie. Ale tak to je v živote.

Categories
Nezaradené

Cikajúci chlapec…

Milujem výzvy a milujem provokovať.

Ak mám potrebu provokovať v umení, v mojom prípade vo fotografii, tak tá provokácia nikdy nie je prvoplánová. Vždy je starostlivo premyslená a niekedy trvá niekoľko mesiacov, kým ju zrealizujem. Iné je ak chcem provokovať sám sebou, ale nie v nejakom mojom projekte. Takže kludne ma na nude uvidíte s cocringom… Ale to som odbočil.

Fotografia CIKAJUCI CHLAPEC vznikala dost dlho, ak si dobre pamatám tak skoro pol roka. Moj oblúbený fotograf a môj asi jediný veľký vzor je La Chapelle, a u neho som videl cikajuce chlapca v slnečniciach. Tak trochu sladký záber na môj vkus ale zaujalo ma to. A chcel som urobiť niečo podobné na Slovenský spôsob. Chlapca v poli, obilie, krásne, až gýčové pozadie hôr, pomerne velký penis a piss. A tak som to začal v hlave spracovávať. Výber padol na jedného mojeho modela, ktorý nemal problém toto zrealizovať a splňal všetko. Venoval sa polnohospodárstvu, bol fešný a aj to ostatné. Tak som ho presvedčil. V každom prípade mu ďakujem za odvahu…

Realizácia nebola náročná. Stačilo relatívne krásny slnečný deň ale zase nie až tak moc slnečný. Potreboval som svojími bleskami prebiť slnko. Našli sme vhodné miesto. Dopredu pripravili stoh obilia, kroj z Matice Slovenskej … rozostavil som svetlá, exponoval na pozadie a čakal… pár minút. Štvrť hodinu… Zatial som fotil…. Pol hodinu….. Fotil som….

Prešla hodina a nič.

Žiadny cikajúci chlapec. Po slovensky žiadny piss do obilia…. Prešla hodina a pol… Fotil som… Mám pocit že prešli takmer dve hodiny a nič. Napokon došli baterky v transmiteroch a aj v bleskoch a musel som zbaliť techniku.

A keď som ju zbalil, tak konečne došlo k tomu cikaniu, po slovensky bol zrealizovaný PISS….

A tak vo výslednej fotografii, na ktorú som mimoriadne hrdý, je všetko čo som chcel. Mnoho ľudí si myslí, že pozadie je podvrh, ale jediný podvrch, ktorý tam je, je práve ten PISS.

Categories
Nezaradené

Vyzlečení ?

Chodím veľmi rád na nudu.

Nie preto aby som sa ukazoval.

Nie preto aby som chlapov lovil.

Ale mám to tak nejako dané. Som sám sebou a na nič sa nehrám, doma chodim v slipoch a v trenkách keď je teplo s Miou (JackRusselTerier) na prechádzku, tak mi tá nahota príde prirodzená…

Ľudí v bežnom živote posudzujeme podľa určitých kritérií. Jedno z nich je oblečenie. Kto čo na sebe má. Aké má značkové sako, aké ma kvalitné topánky, hodinky a až potom aké má vyjadrovanie, akú má reč tela, ako sa na vás díva pri rozhovore, a či vôbec sa díva priamo do očí… a ak by sme šli do detajlov, tak si vieme o človeku zistiť aké má auto, aký má dom, akú má prácu, postavenie… a mnohí podľa toho konajú…

Nuda je úžasná v tom, že ludia sú tam vyzlečení. Čiže nahí. Samozrejme až na pár drobností. U mňa tiež úplne neplatí, že som nahý, pretože mám vačšinou šiltovku, okuliare a kovový cokring na penise. (čo sa tohoto týka bol som na nude dlhé roky raritou). Prídete na nudu a vidíte nahých chlapov a nahé ženy a vôbec nemáte šancu, pokiaľ nezačnú hovoriť o svojej práci, kto aké má postavnie. A to ja tom to úžasné. Ale i zavádzajúce.

Veľmi ma baví tam sedieť a pozorovať a byť pozorovaný. Na nude objavíte mnoho typov….

V ušiach mi hral DJ Georg Kopaliani a ja v modrych adidas ponožkách a v sandáloch som si tanečným krokom vykračoval z auta, ktoré sa mi podarilo zaparkovať v tieni pri vyše 38 stupňoch. Je mi u riti už niekoľko rokov čo si ludia o mne myslia, a preto sa obliekam tak ako ma to baví a nič neriešim…

Nudistická pláž bola preplnená. Rýchlym pohľadom som prešiel ludí, ktorí tam stáli alebo ležali a ktorých už pár rokov takto poznám, i keď nie osobne, ale niektorých áno. Vytypoval som si miesto medzi starším chlapom a dvojicou mužov, ktorí evidentne k sebe patrili. Prekračoval som deky a karimatky a ženské a mužské viac alebo menej chlpaté nohy, kým som sa tam dostal. Chvíľu som na mieste ostal stáť.

Dal som si dole slnečné okuliare a pomaly som prešiel provokatívne zrakom po celej ploche. Potom som sa vyzliekol, nie úplne do naha, lebo mi ostal na penise cockring a pomaly som si lahol na karimatku sledujúc svalnatého potetovaného chlapa, ktorý sedel vedľa akejsi veľmi rozšafnej ženy, ktorá ma ale vôbec nezaujala, pretože bola moc hlučná a v kuse sa chichotala. Chlap mi opätoval pohľad a navyše venoval jemný úsmev….

Ľahol som si a zavrel oči…

Započúval som sa do hudby.

DJ zmenil štýl a začal som v slúchatkách vnímať arabskú hudbu na moderný spôsob.

Prvé čo mi napadlo bol KUWAIT.

Otvoril som oči a na oblohe som videl z mrakov vyformované číslo 7.

Mojou myslou prešli obrazy, otvoril som whatsApp a Mohammadovi do Kuwaitu poslal srdiečko.

Už môžem, pomyslel som si, som už pol roka single.

Už môžem všetko, ale zároveň si udržiavam stále odstup, a preto sa mi nestane, že príde ku mne niekto a začne ma baliť, nedajbože dotýkať sa ma.

Chlapi majú predo mnou rešpekt.

A ja mám rád takých, ktorí nie sú ľahko prístupní a ktorí i mňa dobíjajú. Ak mám byť úprimný, ak sa mi ponúka na zlatej tácke úžasný chlap, tak o neho nikdy nebudem mať záujem.

A teda nemám…..

Mohammad z Kuwaitu mi poslal správu. Dohadujeme sa sa stretnutí na Slovensku a na fotení. pred pár rokmi som ho fotil do prestížneho svetového biznis magazinu ako podnikateľa roka. To bolo vtedy v Prahe….

Extrémne hluční a veselí ľudia

Cez sluchátka som začal intenzívnejšie vnímať jednu staršiu dámu, ktorá pravidelne chodí na nudu a je mimoriadne hlučná a snaží sa byť vtipná. Ja neviem. Mne to príde veľmi umelé. Je v komunite ludi, ktorí odhodili oblečenie a mnohí z nich sa tvária mimoriadne socialne a vtipne, ale prídu domov, a sadnu si sami do kresla a otvoria si červené víno a usrkávajú pri nudnej sérii v TV, aby zajtra išli opäť do nudnej práce a po práci ak sa dá na nudu. Po rokoch už viem, že hluční a rádoby vtipní ľudia sa snažia svojím postojom maskovať svoju skutočnú podstatu. Svoje vnútorné problémy. Snažia sa byť stredobodom pozornosti a poučovať iných o svojej pravde, pretože tá, podľa nich, je univerzálna a ten hlučný prejav sprevádzaný hlasitým smiechom má znamenať, že ten človek je absolútne nad všetkým a samozrejme pozitívne naladený. Vždy.

Hovno….

Robotník

Prišiel chlap. Robotník. Starši. V monterkach na traky. Staré pasikované ponožky a sandále.

Jeté.

Montérky špinavé.

Ako keby si práve odskočil zo stavby.

Všimol som si ho okamžite, pretože nezapadal medzi ostatných. Usmieval sa. Ruky mal silné. A bolo cez montérky vidno, že i stehna. Začal sa vyzliekat. Ostal len v starých sivých slipoch a prvý krát na nude som zareagoval, že ten chlap by stal za hriech. A potom ked už bol vyzlečený som si ho prestal všímať a došlo mi ako moc na nás pôsobia veci, ktoré človek má na sebe. Posudzujeme podľa oblečenia. V niektorých prípadoch je to pre nás istý fetish. Ale ten chlap jasne vytrčal medzi ostanými. Tak ako chodí na nudu jeden svalovec s partnerkou, ktorý v kludovom stave má asi 24 cm penis a čo je zaujímavé, nevšimol som si zatiaľ, že by sa žena lačne po ňom pozrela, tá kôr uhne pohľadom ale vnútorne slintá, ale pozerajú sa skôr chlapi.

Závidia.

Zodvihol som hlavu a dal si dole slnečné okuliare. Pozrel som sa vľavo a svalnatý potetovaný chlap s chlapčeným výzorom sa na mňa usmieval. Tak som sa chvíľu na neho díval a usmieval tiež. Dokážem sa dívať priamo do očí. Dokážem mnohé veci. Dokážem chlapovi vo fitku pochváliť jeho luxusný zadok a pritom nesledujem vôbec nič, a tak ma aj ludia berú….

PISS

Dnes som mal toho dosť, pred pár dňami mi zo Šútova pisal jeden fešný chlap z Nemecka, že vraj mám neodolatelný úsmev a pohľad. Toto som už častokrát počul ale nikdy nie od svojich partnerov. Ale potešilo. Moc. Tak som sa obliekol a pomaly som našlapoval chodnikom, len v trenkách a sluchadlami na ušiach. Po tichu som si spieval a jemne sa vlnil v bokoch do rytmu hudby. Zrazu predo mnou stal mlady chalan ktory močil a keď ma videl, otočil sa a priamo močil mojím smerom. Bolo to rajcovné. Mám rád piss, ale len tak ľahko sa zbaliť nedám. Možno by niekto povedal, že som blázon. Možno.

Dnešný deň končí horúcou nocou a ja sa snažím popri písaní týchto mojich úvah strihat video a som vďačný za to, čo som dnes zažil a teším sa na magický dátum zajtra. 22.07.2022

Categories
Nezaradené

Sme ešte ľudia?

Castokrat premyslam, kde sa v nas, v ludoch berie tolko zloby. Tolko klamstva. Tolko zaste i zavisti. Nevrazivosti.

Zazil som to posledne ked som pracoval s bezdomovcami. Bol som prijemne prekvapeny, ked za necelych 24 hodin moj prispevok zdielalo vyse 4500 ludi a zapojili sa do pomoci. Na druhej strane som bol prekvapeny ludmi, ktori okamzite odsudili. Dokonca sa medzi mojimi priatelmi nasli taki, ktori vyhlasili a dokonca verejne, ze tito ludia neprinasaju nic pre spolocnost a preto sa spolocnost takychto ludi musi zbavit………..

A to iste teraz s ukrajincami. Ludom vadi mnohe. To ze utekali cisto obleceni, ze neboli spinavi, ved su utecenci, zeny mali nalakovane nechty, ti ktori na Ukrajine su majetnejsi utekali na drahsich autach – tu by som rad videl slovenskeho majitela napriklad auta Tesla alebo Masserati, ci by to auto ak by nas napadlo Rusko, nechal doma. Asi nie. … Ale zavidime vsetko. Aj to ze vracajuci sa ukrajinci si kupovali zanovne auta, pretoze docasne bola na Ukrajine zrusena prirazka a clo.

A zavidime vsetko.

Ja som pred par dnami sedel so Snezanou a jej rodinou v prenajatom byte. Odisli z Odesy, kde vlastnia krasny byt s vyhladom na more. Ten byt nemozu predat a ak ruska armada bude okupovat Odesu je mozne, ze on pridu. Snezana pracuje 12 hodin denne ako pomocna sila v restauracii, v Odese pracovala v tlaciarnach a starala sa o chorych ludi. Manzel pracu nezohnal, lebo ma 66 rokov. Syn ma 14 a studuje na dialku…. Co im zavidime? To ze prisli s jednym kufrom? To ze sadali do mojeho auta podvecer v strachu? To ze este par dni na Slovensku nemohli spavat?

Prednostka mestskeho uradu v Tlmacoch. Stretol som sa s nou kratko pred polnocou, ked som tam viezol dalsiu rodinu. Iljianu, Alinu a Kseniu. Nasli docasne ubytovanie prave v mestskom urade a pani prednostka to organizovala a dnes citam na jej FB nenavistne komenty.

Sme v tychto pripadoch este ludia?

Mame vobec este v sebe EMPATIU? Co keby sa prave toto stalo nam. A ono sa to moze stat. Kedykolvek. Potom ale uz nebudeme posudzovat a sudit inych ludi, pretoze to je tak jednoduche, ale budem ziadat aby nam niekto POMOHOL. A ono vzdy NIEKTO POMOZE, a to je dolezite. Pretoze v ludoch, aspon v tej vacsine je nieco dobre. Nieco skutocne. Empaticke a pravdive.

DAKUJEM

www.erzvo.com

PS: Ospravedlnujem sa, ze nepouzivam diakritiku.

Categories
Nezaradené

Moja skúsenosť s Rusmi

Keď som bol malé dieťa a chodil na základnú školu, tak nás učili, ze Rusko (Sovietsky zväz) je náš najvernejší priateľ a jedine s ním budeme žiť v mieri. Na večné časy !


Ako dieťa som si rusov spájal s ruským obchodom v Ružomberku v kaštieli sv. Žofie a hlavne s čokoládovými cukríkmi, ktoré tam velmi tlstá ruska predávala na kilá. Pre mňa to bolo niečo úžasné, a teda aj rusko muselo byť úžasné.

Keď som začínal vnímať svet trochu kritickými očami, tak som si začínal uvedomovať, bolo to asi v 7 triede na základnej škole, že to všetko čo sa o rusku (Sovietskom zväze) učíme je tak trochu násilné a hlavne všetko ideálne.


Môj otec sa rád socializoval.

Keď priviedol k nám nejakého kamaráta, tak sa vzdý mnou chválil ako úžasne kreslím, otvoril chladničku a povedal, že to všetko je jeho, ukázal spálňu a povedal, že tu budeš spať. Mama z toho nebola dva krát nadšená. Bolo to asi v 7. ročníku na základnej škole. Ako jeden z mála som vlastnil Rubikovu kocku a v rámci školy som patril medzi špičku, ktorý vedel kocku zložiť do niekoľkých sekúnd. Nepamatám si už presne kolko to bolo, ale robil som kreslené návody. V tom čase k nám prišiel ruský generál s niekoľkými flašami ruskej vodky. A prenosným gramofonom. A tým si ma získal. Viete si predstaviť gramofon ako wolkmen? Len na normálne platne. Platňu ste ciastočne strčili a to čudo ju vcuclo a začalo hrať. Písal sa rok 1982 alebo 83. Made in Soviet Union.


A tohoto generála, ktorý bol mimoriadne rozdrapený som učil ako skladať kocku. Poučoval som ho čo ma robiť, kreslil som mu postup a on ma na slovo počúval. Stíchol a mal ku mne rešpekt…. Či ju napokon vedel zložiť to neviem. Viem len že sa ožral ako sviňa a spal u nás.

Druhý krát som sa s rusmi stretol keď som už ako asi 16 ročný stopoval v noci z Donovalov do Ružomberka. Všade okolo mňa tma a ticho. Bola polnoc a zrazu sa blížili obrovské svetlá. Mal som pocit, že je to mimozemské plavidlo. Zastalo. Motor odfúkol a niečo kovové zaškrípalo. mal som na mále. Z obrneného transportéru vystúpil mladý ruský vojak, páchol stuchlinou, ale bol mi velmi sympatický a práve tá jeho “voňavá” mužnosť mi veľmi imponovala. Ponúkol mi, že ma zvezie do Ružomberku, kde mali rusi základňu. Tak som si sadol vedla neho a fantázia mi začala veľmi bujne pracovať. Viete si to predstaviť. Ja mladý, ešte nedospelý chalan, ktorý sedí v tme v obovskom vojenskom obrnenom transporteri vedľa neskutočne sexy raw vojaka. Nič sa nestalo. Vystúpil som na hlavnej v meste, blízko sídliska kde bývam. Keby vtedy boli mobily, asi si jeho mobil vypýtam.

Vojenská nemocnica

Moja druhá skúsenosť s rusmi bola vo Vojenskej nemocnici, kde som bol na simulovanej operácii slepého čreva, aby som sa vyhol základnej vojenskej službe, na ktorú som mal nastúpiť o deň neskôr. Stretával som sa s nimi na chodbe. Niekoľko mladých mužov v zatuchnutých a starých uniformách, ktorí simulovali choroby úrazy, len preto aby sa na chvílu vyhli službe a aby si oddychli. Chodil som s nimi fajciť na zachody a ponúkal ich Dalilami alebo Spartami. Oni boli úplne užasnutí, pretože si šúlali tabak do papierikov, ktorý keď si zapálili strašne smrdel, ale mne to opať tak chlapsky imponovalo. Pamätám sa, že sme sedeli na starej popraskanej vani a jeden vojak sa ma dotýkal stehnom a bol mimoriadne familiarny. Keď sme sa rozprávali, tak sa ma dotýkal a neskôr keď sme sa na chodbe stretli, tak ma vzdy objal, tak chlapsky. Až som bol z toho vzrušený….

Môj iný pohľad na rusko (Sovietsky zväz) sa začínal formovať na strednej škole v Bratislave, kde som mal možnosti sledovať rakúsku O3, počúvať Slobodný Hlas Ameriky a Slobodnú Európu. Ako rebel a dušou umelec som nesúhlasil s autoritami a dával svoj nesúhlas najavo. Môj kritický pohľad na rusko a celé socialistické zriadenie sa prejavil ked som pred výškou bol skupinový vedúci pre pionierov. V dnešnom preklade to môže znieť ako veduci manazér pre politickú výchovu detí a mládeže. A viete si predstaviť, že to vtedy bolo mimoriadne ťažké a i napriek tomu som v zborovni medzi učitelmi aktívne vyjadroval svoj politický názor. Vďaka nemu ma napokon neprijali na vysokú školu ale paradoxne práve vďaka nemu ma na druhý rok na ministerské odvolanie prijali, a mojeho otca vylúčili z radov ústredného výboru komunistickej strany. Na vysokej škole pedagogickej v Banskej Bystrici na politickych seminaroch sa to všetko opakovalo, až tak, že moja kritika bola známa natolko, že politický prednášajúci ma už nevyvolával, napriek tomu som vždy reagoval.

Predposledná skúsenosť s rusmi bola 21. juna 1991 keď územie Československa opustili poslední sovietski vojaci. Mnohych mi bolo lúto, pretože sa nemali kam vrátiť a návrat pre nich znamenal peklo. Pre mňa však tento akt bol výnimočný a veril som, že táto krajina a jej predstavitelia prejdú akousi katarziou a prestanú sa hrať na vladcov sveta.

Ale mýlil som sa…

Posledná skúsenosť s Rusmi bola v roku 2018 na medzinárodnom letisku Šeremetievo, kde sme prestupovali na let do New Yorku kde som mal vernisáž v galérii na Manhattane. A bol som rád, že to bol len prestup, i keď Moskva musí byť krásne mesto, ale vôbec ma neláka.

Categories
Nezaradené

Klamstvo

Celý svoj život premýšľam nad tým, prečo majú ľudia potrebu klamať. Dvaja ľudia, keď sa prvý krát stretnú na rande, tak každý z nich sa snaží pred tým druhým ukázať v lepšom svetle. Samozrejme nechcú poukázať na svoje nedostatky. Snažia sa vyzdvihnúť svoje prednosti a ukázať sa pred človekom o ktorého majú záujem inak. Keď vyplňame dotazníky, alebo píšeme životopis, či sme na pohovore na novú prácu. Jednoduchý príklad, každodenná otázka a odpoveď, Ako sa máš? Výborne… Skvelo… Báječne… a pritom večer keď si ľahnem do postele nedokážem zaspať, pretože ma trápia myšlienky na druhého človeka. Zažívam to bežne, priatelia, ktorých poznám mi povedia, že sa majú úžasne, a potom pri dlhšom rozhovore sa medzi riadkami dozviem, že vlastne sa až tak skvelo nemajú a, že vlastne sú často v depresii a neistote. Poznáme to všetci. Nehceme nikoho obťažovať svojim problémom. To je jedna strana mince. Tá druhá je iný druh klamstva, niekto mi pred časom povedal, že je to ako milosrdná lož. Polopravda. Dal mi príklad, ale to že mi tento príklad dal ani nevedel. Podvádzala ho partnerka, vlastne on to nevedel, len raz zistil, že na svojom notebooku mala fotografie z ich spalne s iným mužom. Keď boli v posteli, tak sa jej na to opýtal. Položil jednoduchú otázku. Spala si v našej posteli s iným mužom. Jeho žena odpovedala, že nespala… A hovorila pravdu. Nespala, pretože ona v tej posteli s iným mužom šukala. A teda neklamala. Povedala len polopravdu….

Tvrdí sa, že čo oko nevidí to srdce nebolí. Je to pravda i nie je to pravda. Pravda je vobec veľmi relatívna. I keď si dovolím z vlastnej skúsenosti tvrdiť, že niekedy nie je. Niekedy dostanete odpoveď takú akú si prajete, alebo skôr takú aby Vás neranila, ale časom zistíte, že pravda bola niekde inde. Ono totiž pravda vždy víjde najavo. Nedá sa ustavične klamať, pretože to potom človek si musí pri každej príležitosti dávať pozor na to čo povie. A to sa jednoducho nedá zvládnuť. Navyše častokrát to nie je iba o jednom človeku, ktorý niečo tvrdí, je to minimálne o dvoch ľuďoch. A po čase, ten druhý človek neudrží jazyk za zubami…

Ja som dosť rýchlo pochopil, že sa neoplatí klamať. Ako dieťa, keď som klamal svojich rodičov a vždy to vyšlo najavo a potom prístup mojich rodičov ku mne zmenil pohľad na klamstvo. Čím som bol starší, tým som si viac uvedomoval, že im nemusím klamať a že im môžem povedať všetko. A tak to so mnou išlo ďalej. Na strednej, na vysokej škole, kde samozrejme som nikdy nehovoril úplnú pravdu, ale keď som zaklamal vo vážnych veciach, tak ma to moc mrzelo a snažil som sa to dať do poriadku. Povedať pravdu i v prípade, ak ma druhá strana za klamstvo odsúdila. Viem, že ja som ani nedokázal dlho udržať klamstvo a tak je to doteraz. Nemám potrebu klamať.

Ale viem pochopiť klamstvo. Viem pochopiť ak sa jedná o skrat. Dokážem odpustiť. Vždy som si povedal, že ten človek mal dôvod prečo to spravil. A ak ho mám pochopiť a odpustiť, tak sa na to musím pozerať ako nezávislá osoba….

Ale pokial sa to klamstvo opakuje, tak je to už voľba…

Lenže z vlastnej skúsenosti viem, že medzi nami sú aj takí ľudia, ktorí klamú sústavne. A ktorí si to žiaľ ani neuvedomujú. Opäť mám príbeh jedného mojeho kamaráta, ktorý chodil do nočného podniku za ženami a vždy keď si to tam užil a vyšiel z toho podniku, tak napísal manželke ako ju moc miluje a ako mu moc chýba….

Myslím si, že nie potrebné klamať. A vo vzťahoch už vôbec nie, pretože to klamstvo je len dočasné a verte mi, že raz sa prezradí a toho, kto klamal to bude mrzieť najviac, pretože stratí osobu, ktorá ho milovala. Načo klamať? Nie je jednoduchšie si povedať pravdu. Ak nedokážem žiť s jedným človekom tak, prečo sa nedohodnúť na otvorenom vzťahu? Na tom predsa nič zlé nie je. Všetko je iba o dohode. Prečo zavádzať druhého človeka?

Categories
Nezaradené

Prievozník

V starej gréckej mytológii sa duša toho, kto zomrie, musí pobrať do záhrobia, do krajiny, kde vládne boh Hádes. Hranicou medzi životom a smrťou je rieka Styx, cez ktorú ho na svojom člne prevezie boží prievozník Cháron. Tomu treba zaplatiť zlatou mincou, a ten, kto ju nemá, bude blúdiť po brehu rieky ďalších sto rokov…….. Ale aj za nášho života sa častokrát stane, že prievozník Cháron nás prevezie z jedneho ostrova na druhý. Príde práve vtedy keď to najmenej čakáte a neviete si už dať rady. Čakáte veľmi dlho na niečo, na niekoho. Milujete niekoho tak neskutočne, že meníte svoj vlastný život a svet, v niečo čo ste nikdy nechceli. Nemôžete zaspať, nechutí Vám jesť, nemáte chuť ísť ďalej…. a potom príde Cháron. Zoberie Vás na svoju loďku. Nastúpite na ňu preto, pretože tento boží prievozník zacloní všetko pozemské. A on Vás bezpečne prevedie na druhý breh….. Keď vystúpite na druhej strane, a Cháron sa začne od Vás vzdialovať a bude postupne miznúť v nejkonečnej hmle, tak aj keď Vám veľmi zovrie srdce a máte pociť ako keby Vám išlo roztrhnúť hruď, pretože ste mali chvílu pocit, že Cháron pri Vás ostane, tak verte, že všetko je tak ako má byť. Padnete na breh a dívate sa na miznúcu siluetu na lodke, čakáte, že sa ešte raz otočí, ale neurobí to. Svoju úlohu vo vašom živote si božský prievozník splnil.

Categories
Nezaradené

Maslo

Bolo raz jedno maslo, maslo ktoré bolo z kravského mlieka a cely život si myslelo ze je maslo. Ľudia ho aj tak kupovali ako maslo a natierali si ho na chlieb. Zrazu si maslo uzmyslelo ze uz nebude maslom, ale ze bude rastlinným tukom. Ze uz nebude z kravského mlieka ale napríklad ze može byt aj z poľnej trávy. A všetci mu začali za toto rozhodnutie tlieskať. A začali ho kupovať. Ibaže to maslo bolo nerozhodne a časom začalo častejšie meniť svoje zloženie a stavalo sa, ze ľudia si kúpili rastlinné maslo a ked ho dávali do jedla bola to uz bravcova masť. A tak tomu maslu začali nedôverovať a maslo ležalo na polici v obchode a nikto ho nechcel. Pokazilo sa a museli ho vyhodiť.